Ešte 2 dni pred odletom som vedel o Severnom Osetsku zhruba toľko, čo vy. Dlho som sa nevedel rozhodnúť, kam konkrétne pôjdem. Mal som len kúpené letenky do Vladikavkazu a žiadny plán. Severné Osetsko vyhralo nad Čečenskom a Ingušskom hlavne kvôli lepšej dostupnosti. 

Večer č. 2 pred odletom som strávil tým, že som hľadal hranice pohraničnej zóny (zakázané pásmo, vstup len s povolením). A verte, že som si na tom dal sakra záležať. Ak by ma po mesiaci zadržali pohraničníci opäť niekde tam, kde nemám čo hľadať, to už by som len ťažko vysvetľoval. Hlavne, ak sa jedná o hranice samozvanej separatistickej republiky Južné Osetsko (niečo na štýl Podnesterska alebo aktuálnejšie Doneckej či Luhanskej ľudovej republiky).
Schválne, aby ste mali predstavu, o čom hovorím: Prikaz. Ak neovládate azbuku, k takej informácii sa na internete asi ani nedostanete. Kým som vygúglil ten správny "Prikaz" a prešiel si topograficky každý bod v ňom, nastala hlboká noc. Na výber konkrétnej destinácie mi tak ostal večer pred odletom.

Ako uvidíte na fotkách, nič "bombastické" sa v Severnom Osetsku nenachádza. To, čo ma tam tak nadchlo, boli ľudia. Tak úprimne pohostinný národ som nestretol ešte asi nikde vo svete. Úplne si ma tým získali. Povedal som si, že z vďačnosti o nich musím porozprávať svetu. Tak dúfam, že tento text aj niekto číta :-)

Zopár banálnych situácií, kedy o nič nešlo, napriek tomu preukázaná veľká ochota pomôcť. Úplne nezištne. 

​

1.) Kráčal som po ceste a zastavil mi chlapík, sám od seba, že kam idem, zvezie ma. OK. Bol som už blízko, viezol ma fakt max. možno 60 sekúnd. Za ten čas. Počuje, že nie som domáci, zisťuje, že som zo Slovenska. "Ó, gosť, gosť." Ponúkol ma čokoládou. OK, že si odlomím kúsok. "Nie-nie-nie. Celú zober. Musíš. Gosť." Na to vyťahuje nejakú malinovku, že tu máš, zober. Ja že nechcem, díky. Zase: "Musíš! Gosť." No ale topka bola, keď mi dával orechy. Ja že dajaké arašidy abo čo. Ne. Normálne vlašské orechy. Neolúpané. Som si pomyslel, že, preboha, načo mi budú orechy? Nedal sa ale odbiť, tak reku že OK, vezmem si za hrsť, nech dá pokoj. Žiadne také. Normálne mi naložil igelitku orechov."Gosť. Gosť..." Ešte sa ma stihol spýtať, či mám kde bývať a či niečo nepotrebujem. To všetko za tých pár sekúnd jazdy. Keď som konečne vystúpil, bol som v rozpoloženom stave. Musel som to dlho vstrebávať. Zhruba jak pani v tom videu :-) 

​

2.) Prídem pred jednu atrakciu, kde sa platí vstupné cca 1,5 EUR. Teta na kase zisťuje, že som zo SLovenska."Ó, gosť, gosť. Bezplatno." Ja že nebláznite, zoberte tie prachy. Ne. Gosť. Ideš zadara. Konec debaty.

​

3.) Prídem večer na izbu (už  po sezóne, bol som sám v celom penzióne, izba za 7 EUR). Pýtam sa tety, čo to má na starosti, že kde sa mám ísť najesť. Nikde nechoď, ja ti osobne upečiem originál osetínsky piroh. Toto už nebolo "bezplatno". Bol som zvedavý, že koľko si vypýta. Cena bola normálna. Žiadne hurá, turista,  ošklbeme ho. Takže dva dni mi tam potom vypekala pirohy podľa želania.

​

4.) Išiel som pešo po ceste cez odľahlý horský priesmyk k Mestu mŕtvych v Dargavse. Čerstvo napadal sneh a stále snežilo. Len cesta "tam a naspäť" by mi trvala v tých podmienkach 8 h. Po dvoch hodinách ide okolo prvé auto. Samozrejme, zastavuje a berie ma. Cestou nazad tak isto. Hneď prvé auto zastavuje a berie ma. Sedia v ňom dvaja chlapíci, vek cca pod 40. Súrodenci, Osetínci, právnici, majú dom/chatu kdesi v tej oblasti. Porozprávali mi o Osetsku (viď zaujímavosti) a dávajú mi číslo, že keď prídem nabudúce, mám sa s nimi spojiť, budem bývať u nich, zoberú ma na všetky zaujímavé miesta atď. atď. Vystupujem a zo slušnosti (respektíve, to už bola skôr provokácia :-) ) sa pýtam, čo som dlžný za cestu.  Oni široké úsmevy, vedeli, že tú otázku nemyslím vážne, to by som ich urazil.

​

5.) Prídem večer do penziónu. Prichádza za mnou majiteľ. "Gosť, Gosť. Musím ťa pohostiť." Viem, že klásť odpor nemá zmysel. Priniesol fľašku vodky a začal mi nalievať. Si myslím, že už mi konec. Vedel som, že tradične  majú 7 prípitkov, a potom ešte sedemkrát sedem :-). A nebolo to tak, že nemal s kým vypiť a ja som sa mu hodil. On nepil, išiel kdesi autom. Porozprával mi o Osetsku, o svojej rodine, tradíciách atď. A, samozrejme, aj on tá istá pesnička. Že mám prísť v lete k nemu domov (je z odľahlejšej oblasti, historického kultúrneho centra Osetska). Ukáže mi svoje hospodárstvo, tiež ma povodí na všetky top miesta atď. atď. A že ráno ma hodí z hôr do Vladikavkazu. Našťastie pre mňa, musel riešiť nejaký biznis, tak ma prepustil po 3. prípitku. 

​

6.) Na letisku Magase. Už Ingušsko, na prvý pohľad podľa zovňajšku a oblečenia ľudí je jasné, že je to moslimská krajina, ale to nie je podstatné. V hale ma zastavia dvaja starci. Že majú nejaké papiere (poistka od auta) pre niekoho v Moskve a či by som to nedoručil, že ma ten chlapík bude čakať na letisku. Ja najprv vypleštené oči, že oni totálne neznámemu človeku (ešte aj cudzincovi) dajú nejaké dokumenty, nech robí kuriéra z nejakého posledného provinčného letiska na Kaukaze do Moskvy. Zlomok sekundy som zaváhal, že boh vie, čo je v tých dokumentoch (nejaké štátne tajomstvo alebo, horšie, nejaký kompromitujúci materiál na Putina :-) ), ale súhlasil som. Po tom, jak sa o mňa všetci domorodci starali, som mal konečne príležitosť aspoň symbolicky sa revanšovať dobrým skutkom. Samozrejme, starci mi dali na seba kontakt a že keď budem zase na Kaukaze, tak ...

Môj kontakt v Moskve sa volal Sultán :-). Odovzdal som mu dokumenty a hodil ma z letiska na metro (inak by som nestíhal spoj domov). Že mi je veľmi vďačný. Robí automechanika v Moskve. Ak budem mať problém s autom, mám ho kontaktovať. A, že keď pôjdem najbližšie na Kaukaz, tak.... už viete :-)

​

Pred týmto výletom by ma zarazila tá až naivná dôvera, že cudziemu, náhodnému človeku dať do ruky nejaké dokumenty. Ale po tých 3 dňoch, čo som strávil medzi takými ľuďmi, mi to prišlo, naopak, ako samozrejmá vec. Proste tí ľudia sú zvyknutí si navzájom nezištne pomáhať. Sú od malička vychovávaní ku cti, hrdosti a čestnosti. Potom tieto svoje cnosti asi prirodzene projektujú aj na ostatných ľudí. Sultán mi cestou v aute vravel, že neexistuje, aby ma niekto na Kaukaze okradol alebo olúpil. Proste nonsens.

Jasné, že na to by som sa nespoliehal, ale môj celkový dojem po tejto krátkej návšteve s týmito slovami korešponduje.

Tak na záver ešte raz vzdávam veľký hold obyvateľom Kaukazu. To, čo predvádzali oni, som fakt ešte nikde nezažil. Skvelí ľudia.

​

Zaujímavosti:

• Oseti sú veľmi hrdý a odvážny národ. Miestni mi hovorili, že majú v prepočte na obyvateľa najviac Hrdinov Sovietskeho zväzu z vojny či najviac olympijských šampiónov (z nejakej konkrétnej dediny, dokonca). 

• Sú kresťanská republika obkľúčená moslimskými. Nemajú najlepšie vzájomné vzťahy. Teroristické útoky si môžete vygúgliť, spomeniem len Beslan.

• Niekoľkokrát v histórii boli zdecimovaní, ale stále sú tu.

• Ako súčasť Rímskej ríše sa zúčastňovali výprav/kolonizácie Európy. "Londýn" je vraj osetského pôvodu a znamená niečo ako "stojatá voda". Viacero západných mien pochádza tiež od nich (Viliam, napríklad).

• Kolonizovali dokonca oblasti v dnešnom Maďarsku. "Jasi" je pôvodný výraz pre Osetov. Nejaké impérium im to skomolilo na "Osi".

• Osetínske pivo je "legendárne". Chodili si sem po recepty vraj aj z Česka či Nemecka. To, ktoré som pil ja, chutilo ako kvas. Bolo úplne super, ale od piva to malo fakt ďaleko.

• Hosť je najváženejšia bytosť v dome. Niektoré oslavy trvajú až niekoľko dní. Ženy majú svoje miesto v kuchyni :-) , pripravujú spoločne jedlo pre chlapov, ktorí sa bavia.

• Svadba je udalosť masových rozmerov. Prebieha oddelene u ženícha a u nevesty. Nevesta od rána do večera musí stáť v úplnom mlčaní (a nijaký chlap sa jej nesmie dotknúť). Má tak demonštrovať svoju trpezlivosť a pokoru (alebo niečo také, už neviem presne), ktorú bude v manželstve potrebovať.